Veternice a iskerníky pestujem šesť rokov a myslím, že sa mi podarilo spraviť snáď všetky chyby, ktoré sa pri ich pestovaní spraviť dajú. Posledné roky mám už celkom vyladený postup a darí sa mi dopestovať stabilnú úrodu. Aby ste sa vyhli chybám, ktoré som za tie roky stihla urobiť ja, mám tu pre vás tento návod, ako iskerníky a veternice pestujeme u nás na farme.

Aby sa pri pestovaní iskerníkov a veterníc darilo, je dobré rozumieť ich prirodzenému životnému cyklu. Oba druhy pochádzajú z oblasti Stredomoria, ich prirodzeným areálom je Blízky Východ, Grécko a severná Afrika. Teda oblasti s prímorskou klímou, miernymi zimami so žiadnymi alebo takmer žiadnymi mrazmi a horúcimi letami. Sú to takpovediac zimné rastliny: aby využili zimné zrážky a mierne teploty, začínajú rásť na jeseň, počas zimy tvoria listy a s prvým jarným oteplením začnú kvitnúť. Aby nemuseli zvládať horúce, suché letá, s nástupom vysokých letných teplôt sa zatiahnu: živiny a energiu stiahnu z listov do hľúz a v tejto podobe prečkajú až do jesene, kedy ich prebudí k životu dážď a pokles teplôt. Aj keď u nás je klíma trochu iná, ak chceme, aby iskerníky a veternice dobre rástli, musíme im tieto podmienky čo najlepšie napodobniť.

Na to, aby iskerníky aj veternice vykvitli, potrebujú približne tri mesiace rastu v chladnejšom počasí. To sa dá u nás dosiahnuť dvoma spôsobmi: buď ich zasadíme na jeseň a prezimujeme ich (v tom prípade ich musíme dobre ochrániť pred silnejšími mrazmi) alebo ich zasadíme koncom zimy / začiatkom jari, hneď, ako rozmrzne zem. U veterníc sa mi jarná výsadba neosvedčila – u nás na južnom Slovensku zvyknú na jar veľmi rýchlo nastúpiť vysoké teploty a výsledkom bolo málo kvetov a krátke stonky. Vo vyšších polohách alebo v severnejších oblastiach ale môže dobre fungovať aj sadenie na jar.

Iskerníky u mňa v záhrade sadím v dvoch fázach: väčšiu časť na jeseň v priebehu októbra, do skleníka a aj na vonkajšie záhony zakryté tunelom z agrotextílie. Menšiu časť si nechávam na koniec zimy, nakličujem ich v januári a do zeme idú hneď, ako rozmrzne. Podľa počasia to je v druhej polovici februára alebo začiatkom marca. Na jar sadené iskerníky kvitnú o niečo neskôr, takže to trochu predĺži iskerníkovú sezónu, no zároveň je to poistka, keby v zime prišli extrémne mrazy a jesenná výsadba by to nezvládla.

Do väčších misiek si dám asi 1,5 cm navlhčeného substrátu a naň poukladám hľuzy v radoch vedľa seba. Hľuzy iskerníkov majú tvar ako malé chobotnice a ukladám ich „chápadlami“ dole. Hľuzy veterníc sú okrúhle, no väčšinou majú na jednej strane malý špic – ten pri výsadbe patrí dole. S otáčaním hľúz si ale netreba robiť priveľké starosti – orientujú sa podľa gravitácie, takže budú rásť správnym smerom, nech ich otočíte akokoľvek, len im to potrvá o pár dní dlhšie.

Poukladané hľuzy prikryjem ďalšou vrstvou substrátu, nie hrubou, len tak, aby boli celé prikryté. Takto pripravené misky zakryjem, aby z nich neunikala vlhkosť. Používam na to kúsky polykarbonátu, čo nám zostal z výstavby skleníka, no môže na to poslúžiť aj kuchynská fólia, miska s vrchnákom a pod. Stalo sa mi, že som misku nemala dobre prikrytú a okraje substrátu mi trochu preschli – hľuzy v suchšom substráte mi neklíčili, až kým som substrát znova trochu nenavlhčila.

Takto pripravené hľuzy potrebujú na naklíčenie chlad, asi 4 – 10 stupňov Celzia. Určite ich nenechávajte pri izbovej teplote, napučané hľuzy v takejto teplote začnú hniť. Mám vyskúšané dve verzie: nakličovanie v chladničke pri teplote 3 – 4 stupne trvá hľuzám asi mesiac, v pivnici pri teplote približne 10 stupňov u mňa klíčia jeden až dva týždne. Hľuzy takto nechám zatvorené v miskách, len raz za pár dní skontrolujem, či substrát nepresychá alebo či sa niekde neobjavila pleseň. Po týždni zopár hľúz vyhrabem a skontrolujem, či už klíčia. Ak nie, pozriem ich znova po týždni. Keď ich nové korene dorastú dĺžky 0,5 cm až 1 cm, sú pripravené na výsadbu do zeme.

Príprava záhonu pre iskerníky a veternice závisí od toho, akú máte v záhrade pôdu. Vyhovuje im ľahšia, priepustná a výživná pôda. U nás máme peknú černozem, takže prípravy netreba veľa. Sadím na vyčistený záhon, na ktorý som pridala vrstvu kompostu a ricínové výlisky ako odpudzovač hrabošov a myší. Na jar ešte zvyknem pridať trochu granulovaného slepačieho hnoja ako zdroj dusíka. Na jeseň dusíkaté hnojivo nepridávam, pretože s väčším množstvom dusíka rastliny síce rýchlejšie rastú, no zároveň majú menej pevné bunky a sú teda menej odolné voči mrazu.

Odporúčania pre vzdialenosť pri výsadbe sa rôznia, no väčšina zdrojov odporúča výsadbu v spone 15 cm. Ja ich sadím každých 15 cm do riadkov vzdialených 22,5 cm, pretože tak mám natiahnuté hadice kvapkovej závlahy. V každom riadku vykopem jarok hlboký 5 cm, uložím doň hľuzy a prihrniem ich zeminou. Po výsadbe celý záhon zavlažím, aby boli korene čo najviac v kontakte s pôdou. Viac ich nepolievam, až kým nevyrašia listy.

Rastliny, ktoré vysádzam na jeseň, potrebujú poriadnu ochranu pred chladom. Teploty pod nulou síce znesú (niektoré zdroje hovoria, že do mínus 6 stupňov Celzia zvládajú bez ochrany), no dlhšie mrazy rastliny oslabujú, takže uberajú z našej jarnej úrody kvetov. Časť jesennej výsadby sadím do polykarbonátového skleníka, časť na vonkajší zákon, ktorý v zime zakrývam tunelom z agrotextílie – na hliníkové obruče natiahnem a pripevním agrotextíliu s gramážou 50 g/m2. Ako skonštruovať tunel a upevniť textíliu je téma na samostatný blog, no ak chcete vidieť podrobný postup, Tony Gaetz z Bare Mountain Farm má k tomu výbornú sériu videí.

Pri silnejších zimných mrazoch ešte prikrývam priamo rastliny jednou alebo dvoma vrstvami tenšej, 17-gramovej textílie. Pri priamom prikrývaní záhona je ale zvýšené riziko, že sa vám do hľúz pustia hraboše, takže to robte, len aj je to naozaj nutné. 

Ak nemáte možnosť vyrobiť rastlinám takéto zimné bývanie, je tu ešte jedna možnosť, ako ich prezimovať: v sadbovačoch umiestnených v skleníku alebo fóliovníku. Ja som si to z núdze vyskúšala minulú zimu, keď som nestihla pre iskerníky a veternice pripraviť nový záhon. Umiestnila som ich v sadbovačoch a miskách, v ktorých ich nakličujem, na celú zimu do malého skleníka, ktorý používam hlavne na predpestovanie sadeníc. Pri najväčších mrazoch som ich prikryla tenkou agrotextíliou a na záhon šli až na jar. Takto predpestované rastliny nebudú také bujné a produktívne ako tie, ktoré prezimovali priamo na záhone, no stále z nich môžete pozbierať slušné množstvo kvetov. Treba si ale dať veľký pozor na zálievku a polievať len tak, aby substrát úplne nepreschol. Ja som to koncom zimy prehnala s polievaním a asi o polovicu hľúz som kvôli tomu prišla.

Čas kvitnutia veterníc a iskerníkov veľmi záleží od počasia. Bola sezóna, kedy veternice mali prvé kvety už vo februári a predbehli aj narcisy a tulipány. Všeobecne sa uvádza, že oba druhy potrebujú v miernom počasí 90 dní na to, aby začali kvitnúť. Pri talianskych hľuzách iskerníkov z rady Elegance výrobca uvádza, že prvé kvety stíhajú už po 60 dňoch. V zimnom počasí sa táto doba, samozrejme, predlžuje. U nás na južnom Slovensku zbierame veternice približne od začiatku apríla do začiatku júna. Začínajú síce kvitnúť už skôr, no treba počítať s tým , že prvé kvety majú veľmi krátke stonky a nie sú použiteľné do kytíc. Je dobré ich čo najskôr zrezať, stonky ďalších kvetov budú dlhšie a dlhšie. Mám skúsenosť, že iskerníky sú v tomto ohľade opačné – ich prvé kvety sú najväčšie. U nás ich zbierame od apríla až do začiatku júla, ak im sadne počasie a neprídu začiatkom leta priveľké horúčavy. 

Ak chcete, aby kvety vydržali čo najdlhšie, treba dodržať základné pravidlá: zbierať kvety v chladnejšom počasí ráno alebo večer, dať ich do čistej, studenej vody v dôkladne vyčistenej nádobe a nechať ich pár hodín v chlade hydratovať.

Veternice zbieram, kým sú kvety ešte zatvorené, no majú pekne sformované, veľké lupienky. Kvety zrezané v tejto fáze by mali vydržať vo váze týždeň až 10 dní. Ak potrebujete extra veľké a efektné kvety, najlepšie je počkať, kým sa otvoria, no z tyčiniek uprostred kvetu sa ešte neuvoľňuje peľ. Takéto kvety majú menšiu výdrž, maximálne 5 dní, no ak robíte napríklad svadobnú výzdobu, sú ideálne.

Pri zbere iskerníkov veľmi záleží od konkrétneho použitia. Taliansky výrobca hľúz z línie Elegance® a Cloni Success® odporúča nechať kvet pred zberom dvakrát otvoriť a zatvoriť, čiže zbierať ich dva dni od prvého otvorenia kvetu. Ja preferujem mať v kyticiach kvety v rôznej fáze, takže zbieram zatvorené, pekne rozvinuté puky aj plne otvorené kvety. Výdrž čerstvo pozbieraných iskerníkov je úžasná, u mňa vydržia vo váze pekné aj dva týždne.

Ak si chcete predĺžiť sezónu a zbierať iskerníky a veternice čo najdlhšie, koncom jari a začiatkom leta je dobré ich záhon zatieniť, aby sa im pôda nezohriala príliš rýchlo a aby boli chránené pred silným slnkom. Ja na to používam tieniacu textíliu, ktorú pripevním na tú istú konštrukciu, na ktorej bol v zime tunel z agrotextílie. S tým rozdielom, že tieniacou textíliu prikrývam iba jednu stranu záhonu – tú orientovanú viac na juh.

Ako každý druh kvetov, aj iskerníky a veternice majú v záhrade svojich nepriateľov. U nás sú hlavným škodcom hraboše a myši, ktorým hľuzy veľmi chutia. Prvý rok môjho pestovania veterníc som na ochranu proti burine použila tkanú geotextíliu. Keď som si všimla, že mi zo záhonu začali postupne miznúť rastliny, pozrela som sa pod textíliu – celý záhon vyzeral ako hrabošia diaľnica, bol kompletne prevŕtaný ich cestičkami. Aby som hlodavcom nevytvárala takéto extra lákavé prostredie, odvtedy textíliu nepoužívam a radšej si dám prácu s odburiňovaním záhonov. Na ich odpudzovanie sa mi osvedčil ricín, ktorého vôňu vraj hlodavce (a aj hmyz zvaný medvedíky alebo krtonôžky) neznášajú. Používam ricínové výlisky Talpa Raus, no nie sú lacné. Ako alternatíva sa dá vyrobiť zálievka z nerafinovaného ricínového oleja, recept nájdete napríklad tu. Niektorí farmári majú dobré skúsenosti s ultrazvukovými plašičmi hlodavcov značky Deramax. Ja ju používam v pivnici a funguje spoľahlivo, no v záhrade ju používať nechcem. Odpudzuje totiž aj prirodzených predátorov, ktoré hlodavce regulujú a ktoré chcem v záhrade mať čo najviac: kuny, lasice a hady.

Oba typy hľúz sú náchylné na hubové ochorenia, ktoré spôsobujú odhnívanie koreňov a úhyn celej rastliny. Hrozí to špeciálne v ťažších, menej priepustných pôdach. Ak vám rastliny začnú napriek dostatočnej zálievke vädnúť, je dobré ich vykopať a skontrolovať – ak nájdete zhnednuté, akoby odhnívajúce korene, rastliny treba vykopať a odstrániť v komunálnom odpade alebo spáliť. Infikované hľuzy nedávajte do kompostu, patogén by ste mohli rozšíriť aj na ďalšie záhony. Choroba je neliečiteľná a pôdou sa môže rozšíriť na zdravé rastliny. Dobrou prevenciou je striedanie plodín – pokiaľ je to možné, iskerníky a veternice nesaďte dve sezóny po sebe na ten istý záhon.

Ďalšou hubovou chorobou, ktorá ohrozuje iskerníky a veternice, je múčnatka. Spoznáte ju podľa bieleho povlaku na listoch a ak je príliš silná, môže skrátiť život rastlín a znížiť ich produktivitu. U mňa sa zvykne objaviť v miernej forme na iskerníkoch (veternice sú, aspoň podľa mojej skúsenosti, voči nej odolnejšie) koncom sezóny, pred tým, ako sa zatiahnu. Aj s múčnatkou ešte rastliny zvládnu produkovať nové kvety. Prevenciou je nepolievať rastliny zhora, ale napríklad kvapkovou závlahou a udržiavať záhony bez buriny, aby medzi rastlinami mohol prúdiť vzduch. 

Vo viacerých článkoch som našla, že mladé výhonky, prípadne aj puky iskerníkov a veterníc môžu napadnúť vošky. U mňa som sa s tým nestretla, no vošky na iných rastlinách sa mi darí regulovať postrekom žihľavovým kvasom alebo mydlovým roztokom.

S nástupom letných horúčav sa rastliny “zatiahnu” – prestanú kvitnúť, listy postupne zožltnú a uschnú a živiny z nich použije rastlina na tvorbu hľuzy. Tie si môžete vykopať a odložiť na novú sezónu. Pri iskerníkoch je to bežná prax, no treba počítať s kolísavou kvalitou a veľkosťou kvetov v ďalších sezónach. Z mojej skúsenosti sa hľuza iskerníku dve až tri sezóny postupne zväčšuje a potom sa rozdelí na viac menších hľúz. Môžete si ich teda takto namnožiť, no menšie hľuzy budú v ďalšej sezóne produkovať menej drobnejších kvetov. Viacročné používanie hľúz veterníc výrobcovia neodporúčajú kvôli možnému prenosu chorôb. Mám ale skúsenosť s tým, že som ich nechala na záhone viac rokov a zvládli to. Počet živých rastlín síce zo sezóny na sezónu klesal, ale to pripisujem hlavne nedostatku starostlivosti – rastliny totiž nemali žiadnu ochranu pred hlodavcami, mrazmi či burinou. Pokiaľ viem, hľuzy veterníc sa z roka na rok stále zväčšujú a postupne starnú. Od určitej veľkosti už ich produktivita klesá, takže je dobré ich raz za pár rokov nahradiť hľuzami v ideálnej veľkosti.

Ideálny čas na vykopanie a uskladnenie hľúz je, keď sú listy zožltnuté, no nie celkom uschnuté. Veľmi rýchlo ich totiž spracuje príroda a celkom zmiznú – nájsť ich potom v zemi je dosť zložité. V ideálnom svete by som vykopané hľuzy umyla, vydezinfikovala ekologickou dezinfekciou (Sanofyt) a nechala na teplom, vzdušnom mieste celkom vysušiť. To som ešte nikdy nestihla a zatiaľ som hľuzy vždy len vykopala a nechala ich celé leto pohodené v stodole. Napriek tomu boli celkom životaschopné, takže aj keď nestíhate, stále sa oplatí hľuzy vykopať.

Kým opäť nepríde sezóna sadenia, hľuzy uskladnite na chladnejšom, vzdušnom mieste. Najlepšie je umiestniť ich napríklad do vzdušných vreciek na cibuľoviny alebo do bedničiek, aby boli čo najlepšie vetrané a chránené pred plesňami.